Nezabudnuteľný a stále aktuálny Alexander Eckerdt
*6.7.1932 – † 24.8.1992
Emília Nedzelová je jednou z mála pamätníčok Alexandra Eckerdta, ktorého 90. nedožité narodeniny si tento rok pripomíname. Súčasne uplynie v tomto 30 rokov od smrti umelca.
83 ročná Emília Nedzelová (švagriná Alexandra Eckerdta) sa narodila vo Svite a ďalej tam aj pôsobí. Jej sestra-dvojička Božena Nedzelová sa 8. júla 1963 vydala za významného košického výtvarníka Alexandra Eckerdta, ktorý patril k významným predstaviteľom slovenského moderného výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia. Emília Nedzelová poznala maliara, grafika a kresliara tridsať rokov.
Pani Nedzelová, ste jednou z mála pamätníčok výnimočného slovenského a košického výtvarníka Alexandra Eckerdta. Bol umelcom, ktorý vo svojej tvorbe nepodľahol tzv. metóde socialistického realizmu a vytvoril tak výnimočné umenie. Ako by ste opísali jeho tvorbu?
Alexandert Eckerdt absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave v roku 1958. Štúdium na VŠMU absolvoval v dobe, v ktorej došlo k uvoľneniu takzvanej „politickej šnurovačky“, po odhalení kultu osobnosti J.V. Stalina v bývalom Sovietskom zväze a následne aj u nás. Študoval v ateliéri profesora Vincenta Hložníka - významného pedagóga a súčasne významného predstaviteľa výtvarného umenia na Slovensku. Eckerdt získal diplom akademického maliara v odbore grafika. Vplyv Hložníkovej grafickej školy bol v Eckerdtovej tvorbe cítiť ešte pár rokov po absolvovaní univerzity. O tvorivom ateliéri profesora Vincenta Hložníka sa tradovalo, že je bol vtedy najslobodnejším akademickým prostredím. V roku 1962 založil Eckerdt spolu s ďalšími umelcami skupinu „Roveň“. Jej program bol v podstate manifestom, ktorým sa tento spolok odmietol podriadiť uplatneniu tzv. metódy socialistického realizmu v tvorbe jej členov. Tvorivá skupina existovala do roku 1965. Keďže Eckerdt sa počas celého života a tvorby riadil mottom „Sloboda tvorby a názoru“, nedostával od štátu toľko zákaziek ako iní umelci. V dôsledku toho nemal Eckerdt zabezpečený stály finančný príjem. Keď v roku 1962 namaľoval dielo „Veľká modrá cesta“, funkcionár vtedajšieho „Zväzu slovenských výtvarných umelcov“ povedal: „Tak, ako maľuje Eckerdt, sa tu maľovať nebude“. Čas ukázal, ako veľmi sa tento funkcionár mýlil.
Eckerdt nerobil angažovanú tvorbu. Výnimkou však bola jeho tvorba pre Východoslovenské železiarne Košice, š.p. v Košiciach (dnešný US STEEL Košice a.s.), ktoré umelcom vytvorili priestor pre tvorbu priamo v areáli železiarní a časť ich tvorby odkúpili pre vlastnú galériu železiarní. Druhou angažovanou témou bolo v Eckerdtovej tvorbe 20. výročie Slovenského národného povstania (oslavovalo sa v roku 1964). Alexander Eckerdt vytvoril k tomu jubileu sériu obrazov, napr. „Partizán na koni“, „Nástup“, či „Plač nad mŕtvym hrdinom“. Tieto jeho diela sú dnes súčasťou zbierok Slovenskej národnej galérie v Bratislave a Východoslovenskej galérie (VSG) v Košiciach.
Alexandra Eckerdta ovplyvnila aj Praha. Ako ste to vtedy vnímali?
V roku 1949 sa Eckerdt stal žiakom odborného učilišťa vo veľkom tlačiarenskom kombináte Pravda v Košiciach. Po dvoch rokoch výučby za typografa ho vedenie školy vyslalo do odbornej grafickej školy v Prahe, kde bol úspešným študentom. Nazdávam sa, že jeho pobyt v Prahe ho priviedol k poznaniu, že umenie sa čoskoro stane jeho osudom. V lete 1962 sa prihlásil na štúdium na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Prijali ho na základe jeho kresby uhľom, ktorá znázorňovala postavu sediaceho muža v perfektných detailoch. Začiatkom šesťdesiatych rokov externe vyučoval výtvarnú výchovu na Ľudovej škole umenia v Košiciach.
Tvorba Alexandra Eckerdta bola občas prirovnávaná k tvorbe Pabla Picassa, ktorý ďaleko predbehol svoju dobu. Keď sa detailne pozrieme na jeho diela, dokázal by pokojne konkurovať svojim vtedajším súčasníkom v Západnej Európe?
Takéto prirovnanie si nedovolím vysloviť, lebo tvorbu umelcov Západu až tak presne nepoznám. Pokiaľ ide o Picassa, jeho meno si dovolím použiť pri rozprávaní o súbore 44 Eckerdtových kresieb, ktoré môj švagor vytvoril v období od 28. novembra 1987 do 16. februára 1988. Výstava týchto kresieb sa konala v roku 1989 v Bratislave a Košiciach. Myslím si, že tieto kresby sú filozofickou výpoveďou Eckerdta a o týchto kresbách si dovolím povedať, že v nich vidím „Piccasovský nádych“.
Alexander Eckerdt mal z otcovej strany nemeckých predkov. Jeho praprastarý otec Georg Eckerdt dokonca pochádzal z nemeckého Mannheimu. Váš švagor mal však maďarskú národnosť a zo začiatku navštevoval maďarské školy. Mohli by ste nám o tom povedať trochu viac?
Podľa rodokmeňa, ktorý dal zostaviť Eckerdtov otec v II. polovici tridsiatych rokov dvadsiateho storočia, prišli Eckerdtovi predkovia z Nemecka. Predkovia môjho švagra prišli na dnešné územie Slovenska, konkrétne do širšieho okolia Košíc asi v prvej polovici 19. storočia. Na Kováčsku 33 sa zrejme dostali až časom. Eckerdt so mnou o svojom nemeckom pôvode nikdy nehovoril. Vedela som len, že mal maďarskú národnosť. K tejto maďarskej národnosti sa Eckerdtovci zrejme dostali až v období po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, po ktorom nastúpila silná maďarizácia. V rodine Eckerdtovcov sa hovorilo len po maďarsky. Eckerdtovi rodičia vedeli aj po slovensky, lebo švagrov otec mal na Kováčskej 33 v Košiciach vychýrené mäsiarstvo, do ktorého chodili aj slovenskí zákazníci. Eckerdtova manželka a moja sestra sa však od neho po maďarsky nenaučila, ale naučila ho hovoriť spisovnou slovenčinou.
Vy ste Alexandra Eckerdta spoznali ešte rok pred jeho svadbou s Vašou sestrou v roku 1963. Vídali ste sa od roku 1962 až do jeho smrti v roku 1992. Ako by ste ho opísali ako človeka?
Ako každý umelec, bol aj Eckerdt slobodný duchom, bol svojrázny a svojský. Keď bol raz presvedčený o svojej pravde, nepohol ním ani mlynský kameň. Užíval si dlhý mládenecký život, so všetkým, čo k tom patrí, teda „víno, ženy a spev“, u neho sa k tomu pridali ešte aj cigarety. Ako introvertný svojráz mal svoje zásady, ktorých sa držal. Jeho ateliér sa nachádzal na košickom sídlisku Mier. Mal to však ťažké, lebo sa musel sa zmierovať aj s neúspechmi. Týkalo sa to napríklad aj zákazky na veľkú mozaiku na Hlavnej železničnej stanici v Košiciach. Urobil návrh mozaiky, ktorá predstavovala ľudskú ruku ako symbol pokroku. Jeden zo straníckych predstaviteľov však v tej ruke videl „hroziaci prst“ a tak Eckerdtova mozaika vsadená nebola. Čo sa stalo s vypálenou mozaikou neviem, asi si ju predsa len niekto niekde osadil.
Ako na Vás osobne pôsobia Eckerdtove diela, aké pocity vo Vás vyvolávajú?
Dielo Alexandra Eckerdta na mňa pôsobí nápadito, ale súčasne aj prekvapujúco a to najmä rozmanitosťou tém a použitím výrazných farieb. Vedel v čistých líniách vyjadriť náročný obsah. Dôkazom je jeho maľba „Dvere“ v kombinácii modrej a sivej. Mnohí, ktorí nemajú predstavivosť, sa ma často pýtajú, čo tento obraz vyjadruje. Ja osobne v ňom vidím kus mystiky. Podobne je to aj v menšej maľbe „Žena v kresle“. Myslím si, že je v tomto diele zobrazená moja sestra – Eckerdtova manželka a prútené kreslo pripomína literárne dielo Dominika Tatarku „Prútené kreslá“. Eckerdt v ňom nepriamo vyjadril jeho príbuznosť názorov s vtedy protirežimovým spisovateľom Tatarkom.
Eckerdt bol majstrom imaginácie, aj preto sme si možno rozumeli. Spoznala som ho v roku 1962, zoznámila ma s ním moja sestra dvojička a hneď ma pozval do jeho ateliéru. Keďže bol veľký introvert, dostalo sa tam len málo ľudí. Tým, že som sa podobala na moju sestru, ktorú mal veľmi rád, zobral na vedomie aj mňa. Pri jednej návšteve Eckerdtovho ateliéru sa ma môj švagor opýtal, ktorý z jeho obrazov sa mi páči, chcel mi totiž jeden darovať. Odvetila som mu, že „Žena v kresle“ (40 x 40 cm). Tento obraz mi však darovať nechcel, ja som však iný obraz nechcela. Keď ma však najbližšie u mojich rodičov navštívil, obraz mi doniesol.
Ako umelec sa Eckerdt angažoval v politickom hnutí, ktoré vzniklo po nežnej revolúcii. Ako si na to spomínate?
Prelomový rok 1989 začal Alexander Eckerdt s obrovskou eufóriou, s veľkým idealizmom a idealisticky vnímal aj prácu politického hnutia „Občianske fórum“. Eckerdt mal predstavu, že nastala chvíľa, keď na Slovensko prišla sloboda a demokracia. Bol doslova očarený Václavom Havlom, osobne vítal Havla na železničnej stanici v Košiciach. Havel sem pricestoval osobitným vlakom. Osobné stretnutie medzi švagrom a Havlom bolo však v takom veľkom uvítacom dave nereálne a Eckerdt poslal Havlovi len svoju kresbu. V Košiciach asi ako v jedinom meste na Slovensku vznikla v ateliéri akademického maliara Zbyneka Prokopa platforma „Občianského fóra (OF)“. Prokopov ateliér sa nachádzal v jednom z domov na Hlavnej ulici v Košiciach. Eckerdt sa stal členom tejto platformy. Po vzniku hnutia „Verejnosť proti násiliu (VPN)“ sa platforma OF včlenila do VPN. Môj švagor nemal záujem o organizovanú politickú prácu a z VPN neskôr odišiel. Venoval sa práci v redakcii spoločensko-literárneho časopisu „Tichá voda“, kde bol členom redakčnej rady. Tento časopis zverejnil reprodukcie niektorých Eckerdtových diel ako aj jednu zo švagrových poviedok „Pri studničke“. Od roku 1990 už netvoril. Mal vážne, geneticky dané srdcové ochorenie, na ktoré v roku 1992 zomrel. Vo februári 1992 bol dlhšiu dobu hospitalizovaný a v predtuche smrti už napísal svoj závet. V tom čase pražský režisér Petr Ruttner natáčal o švagrovi umelecký dokument. Eckerdt sa konca natáčania už nedožil, v polovici natáčania dokumentu, dňa 24. augusta 1992 zomrel.
Čo sa stalo s Eckerdtovou pozostalosťou?
Keďže Eckerdtovci nemali deti, jediným dedičom bola po smrti švagra moja sestra. Po jej smrti v roku 2000 som sa jedinou zákonnou dedičkou stala ja. Eckerdtova pozostalosť pozostávala z dvoch častí. Boli to nehnuteľnosti a švagrova umelecká pozostalosť. Dom na Kováčskej ulici číslo 33 získal Eckerdt v reštitúcii v roku 1991 ako štvrtinový podiel po svojom otcovi. Švagor chcel mať v tomto dome svoj ateliér a tiež chcel súkromne učiť nadané deti kresliť a maľovať. Plány mu však zhatila smrť. Moja sestra nezvládla zmenu systému v novembri 1989 a absolútne nevedela psychicky prijať manželovu náhlu smrť. Následne žila dramatický život a o Eckerdtovu umeleckú pozostalosť sa starala prapodivným spôsobom. Takmer všetky švagrove maľby zmenili postupne majiteľa. Sestra diela predávala za cenu, ktorá bola zlomkom skutočnej hodnoty Eckerdtových diel. Nevedela sa starať ani o zdedené nehnuteľnosti. Keď som v roku 2002 zistila, že si v Košiciach na 10. výročie Eckerdtovho úmrtia nemá kto spomenúť, rozhodla som sa založiť galériu a pamätnú izbu Alexandra Eckerdta v bývalom dome jeho rodiny. V roku 2004 sme pre kultúrnu verejnosť oficiálne otvorili „Malú galériu Alexandra-Eckerta“ a tiež jeho pamätnú izbu. V roku 2008 zorganizovala VSG veľkú retrospektívnu výstavu Alexandra Eckerdta, ku ktorej bol vydaný významný katalóg z pera kurátora tejto výstavy Petra Markoviča. Potom nasledovali výstavy v ďalších dvanástich mestách, napr. v Bratislave, Spišskej Novej Vsi, v Liptovskom Mikuláši, Humennom a v Miškolci v Maďarsku. Chod galérie bol financovaný zo súkromných zdrojov. Ja sa od roku 2002 podieľala a doteraz sa podieľam na uskutočnení 20 Eckerdtových výstav. Aktuálna výstava jeho diel by sa pri príležitosti jeho dvoch tohtoročných jubileí mala konať v Múzeu Vojtecha Löfflera na Alžbetinej ulici v Košiciach.
Koľko obrazov môžu návštevníci obdivovať vo Vašej Malej galérii Alexandra Eckerdta na Kováčskej ulici?
V Malej galérii Alexandra Eckerdta môžu návštevníci momentálne vidieť 40 Eckerdtových diel – jedná sa o maľby, kresby a grafiky. Návštevník galérie tak môže vidieť výber z jeho diela. Pod sklom výstavných pultov vystavujeme ilustrácie detských kníh z ruky Alexandra Eckerdta. Jeho obrazy sú v galerijných zbierkach naprieč Slovenskom, v zbierkach Východoslovenskej galérie v Košiciach, v Slovenskej národnej galérii v Bratislave a v ďalších slovenských galériách. Vznikom Malej galérie A. Eckerdta sa mi podarilo vyniesť dávno zabudnuté meno Eckerdt z prachu zabudnutia na svetlo Kováčskej ulice. Tam sa Alexander Eckerdt imaginárne vrátil v podobe svojich diel.
Ako by ste opísali Eckerdtovo životné a pracovné motto?
Verte, že život stojí za to žiť a tvoriť umenie! Bez viery nemá tvorba žiaden cieľ. Je dôležité, aby to mladá slovenská generácia správne pochopila. Eckerdt je významným predstaviteľom slovenského moderného výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia a ešte určitý čas potrvá, kým sa ľudia naučia chápať jeho tvorbu a jeho odkaz.
K osobe Alexandra Eckerdta (1932–1992): Alexander Eckerdt bol významný košický maliar, kresliar a grafik. Pri kreslení uprednostňoval podľa názorov historikov umenia presne a ladne vedenú klasickú líniu. Počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave ho pedagogicky viedol známy slovenský grafik a maliar – profesor Vincent Hložník. Eckerdt si už počas štúdia vytvoril vlastný štýl, ktorý sa odklonil od vtedajších socialistických dogiem. Odmietal v tvorbe tzv. metódu socialistického realizmu ako aj dogmaticky presadzovaný naturalizmus. Jeho začiatky ako umelca viedli k prijatiu a akceptovaniu hodnôt európskej moderny 20. storočia. Eckerdtovými vzormi boli podľa filmového dokumentu Petra Ruttnera z roku 1993 umelci ako Marc Chagall, Paul Klee, Pablo Picasso, Paul Cézanne, či českí umelci František Tichý a Bohumil Kubišta. V 60. rokoch Eckerdt geometrizoval svoj umelecký jazyk. Preslávil sa ako kresliar, maliar a ako grafik často využíval litografiu. Podľa teoretikov umenia mal Alexander Eckerdt vo svojej tvorbe aj krátke abstraktné obdobie, vždy si však pestoval svoje remeslo a bol majstrom figurácie. Gro jeho tvorby bola zaujímavá technika kresby či maľby a kultivovaná farebnosť. Eckerdtove obrazy ostávajú aktuálne dodnes, aj 30 rokov po jeho smrti. V jeho dielach nachádzame stále živé motívy – lásku, erotiku, blízkosť a diaľku, hudbu, humor a šport. Jeho priatelia veria, že dnešná šeď veľkomiest a plynutie času podporujú aktuálnosť jeho diel. Historik a kritik umenia profesor Tomáš Štrauss píše, že jeho tvorba vždy obsahovala prvok rebélie a nekonvenčnosti avantgardy. Myslel a žil nekonvenčne, nechcel sa nikomu podriaďovať a zostal nekompromisný. Jeho hrdinstvom bola nechuť stotožniť sa so spoločenským systémom, v ktorom žil. Všetko má však svoju daň. Eckert ju zaplatil veľkým vnútorným utrpením a osamelosťou. Tí, čo veľkého maestra poznali, o ňom hovoria ako o jemnom, obzvlášť citlivom a komplikovanom umelcovi, cennom človeku a poslednom dedičovi veľkej maliarskej kultúry Košíc.
Daniela Capcarová
Prameň obrazov: https://www.webumenia.sk/katalog?author=Eckerdt%2C%20Alexander&page=13
