Umenie a svet obrazov Melitty Csorján prekypuje farbami a vyžaruje z nej rozprávková atmosféra. Rovnako výrazná je na jej obrazoch princíp ženskosti a materstva, ktoré ju obohatili úžasnými zážitkami. Toto tajomstvo preniká aj do jej obrazov. Na výstave prezentuje svoje najnovšie obrazy s expresívnym a surrealistickým účinkom.
Farebný svet a filozofiu obrazov priblížil grafik Béla Szepessy.
Veci maternice a hlbiny
V tvorbe Melitty Csorján je prítomná ženskosť ako určujúci prvok vo svojich fyzických a duchovných aspektoch, taktiež v neslýchanej citlivosti, ale v skutočnosti je to skôr naplnenie ženskej kvality, ktoré je dôležité z pohľadu materstva. Tajomstvo dávania, rodenia, udržovania, výchovy a starostlivosti. Na tvári „oblakov materského mlieka“ je tak isto prítomná melanchólia, ako vnútorný pokoj a jas, jedna ruka odkazujúca na prameň materského mlieka odpočíva na prsníku, druhá ruka unaveným gestom ukazuje na nebo, alebo v smere hrnčeka s červenými bodkami, čo sa javí ako cesta ku každodennej existencii. Obraz je založený na kontraste modrej a červenej, ktoré sú rozpustené ružovou, fialovou a okrovou. Modrá a červená sú farby šiat Panny Márie, ktoré symbolizujú harmóniu kozmickej a pozemskej existencie a stelesnenej fyzickej reality. Bolestivá kaligrafia rany, ktorá sa objavuje s hrubými stehmi na bruchu a sú naukladané na seba ako kríže, sú určené na chválenie nového života.
Možno nie je to náhoda, že kompozícia s názvom Bíborka vzlietne do neba je založená na farbách modrá a červená. Tieto zvláštne detské tváre sa objavujú v rôznych súvislostiach na niekoľkých jej obrazoch. Mimoriadne sugestívnym spôsobom sa pozerá na diváka, je nevinné a zároveň sa čuduje, ako anjel stúpa hore, zatiaľ čo jeho spoločník, alebo predchádzajúci stav sa nachádza v puzdre v mysliacej póze so zatvorenými očami. Postavička z hliny je rozdelená od dieťaťa divokými gestami, jeho telo, ktoré bolo formované silnými pohybmi rúk sa rozkladá na podnet videnej bolesti.
Veľkolepé dielo s názvom Reina sa točí okolo témy večného kruhu existencie, zrodu a zániku, znovuzrodenia, rozvinutia a prijatia, čo vyzdvihuje muky biologickej existencie a pretavuje ju do pozitívneho prijatia života. Zaobchádzanie sa so štetcom pri starostlivo vytvorenej maľby pripomína staršiu éru umelca, zrelá kompozícia, hlboké a bohaté pestré farby z nej robia možno najvýraznejšie a najintelektuálnejšie dielo toho obdobia.
Táto myšlienka je pokračovaná v obraze s názvom Jedna duša padá na zem, ktorá skladba pripomína Svätú rodinu. Ruky postavy Panny Márie – kto je matkou každého nás – sa menia na dúhové krídla a objímajú „na zem padnuté“ a vytvárajú takmer farebnú guľu. Postava, ktorá sa podobá na Svätého Jozefa, v jednej ruke drží dieťa a druhou rukou ukazuje na ženskú postavu, ktorej hlava sa vyskytuje v ďalšej tvári. Táto dvojtvárnosť je určite na zamyslenie, lebo sa objavujú na ďalších obrazoch Opojenie maľovania, Zobuď sa, v podvedomí poukazuje na to, že v koľkých oblastiach musí tvorca dokázať svoje schopnosti, manželka, žena, matka a aj umelec. Z pozadia sa vynárajú tri modrofialové, úžasne ľahko tvarované ženské postavy, ktoré by mohli byť tkáčkami budúcnosti ostražito hľadiace sa do budúcnosti. Celý obraz je presiaknutý vznášaním sa, asi tak ako v jarnom voňavom vetre a súmraku poletujú vyvesené plachty. Trblietajúce sa svetlo Mesiaca stráži všetko, čo sa deje. Malé detské postavičky sa ešte nezhmotnili, ale obdivujú novorodeniatko, ktoré už prišlo na svet.
Pre mňa dielo Mohol by prísť už sen 1 má hromujúcu silu. Systém vertikálnych ťahov krásnej tváre svojou neostrosťou fantastickým spôsobom evokuje moment, keď sa tak všetko jasne črtá na hranici medzi bdením a snívaním, pôsobí úplne živo, až tak, že je takmer hmatateľné, akoby bolo prítomné, hoci je to už mimo nás na druhej strane. Veže predvádzajúce zvláštny tanec sa vynárajú zo spomienok detstva, farebne žiaria a Mesiac s ľudskou tvárou pre nich bzučí zvláštnu pieseň.
Celkom iná je druhá časť diela Mohol by prísť už sen. Medzi vytvorením prvého a posledného diela triptychu uplynulo 15 rokov. Mnohým umelcom sa stáva, že po niekoľkých rokoch sa vrátia k umeleckému problému a premýšľajú o tom ďalej, avšak málokedy to robia tak štruktúrovane, aby to tvorilo dokonalú jednotu, a pritom, aby myšlienka sa takto naplnila. Podriaďuje sa k tomu aj zmena štýlu, vízie a zmena preferencie farieb. Na prvý pohľad sa vynára celá postava, avšak nie preto, lebo hlava leží na vankúši a trup sedí na pokraji postele, nohy ako baletkine sú na špičke. Rozvíjajú sa teda tri polohy tela, tri stavy existencie, ktoré s desivou silou, s množstvom farieb pohybujúce sa z hora nadol oznamujú, že neexistuje taký nízky bod, z ktorého sa nedá postaviť sa. Polovička oka je zatvorená, alebo možno ani neexistuje, ale na náhrdelníku na prívesku je Budhovo oko, ktoré je zároveň Kristovou ranou, čo ďalej posúva tento príbeh, touto pomocou sa dá posunúť dopredu, dokonca povzniesť nad zem, pretože na to slúži tento tanec.
Keď človek sa stane rodičom, cez svoje deti znova prežíva svoje detstvo, znovu sa mu sníva o svojom detstve. Spomienky vychádzajú na povrch, ktoré dovtedy driemali elementárnou silou. Podivné milé zvieratká, ktoré sú tiež napoly ľudia, žijú vo svojom vlastnom svete medzi vežami, ktoré sa ťahajú do neba, prenikavo sa farbia, čľapkajú sa vo farbách a v bohatých povrchoch. Mačka s dáždnikom zbiera kvety, mačka poštár prinesie list pre vežu s unavenými nohami, červený pes chcel by sa dostať do veže, Diskomačka je v exstáze a zúri. Veže a rebríky sa týčia do neba. Výška a hĺbka vždy láka človeka, najmä ak je ešte dieťaťom, zároveň sa tých veličín aj bojí, naraz sú prítomné zimomriavky a rozkoš. Vrchol hory a jaskyne sú vzrušujúcejšie, ako život medzi tým.
Každopádne treba sa zmieniť o malebnej technike, ktorá je mimoriadne dôležitým prvkom obrazového prejavu. V mnohých prípadoch na plátno nanáša farbu ručne, čo vyjadruje takú bezprostrednosť a také prežívanie materiálu. Pocity sa dostanú na plátno direktívne, nie cez sprostredkovateľa. Ruky sú nosičmi najjemnejšej vibrácie. Pri rozbaľovaní a maľovaní detailov je potrebný odstup a objektivita, čo je úlohou štetca. Vzrušujúce, bohaté povrchy môžu žiť len vtedy, ak ich okolie je tiché a môžu sa uplatniť. Vytváranie napätia v kompozícii funguje len vtedy, ak je sprevádzané rozuzlením, ako to prežívame v hudbe. Tú dynamickú rovnováhu je možno vidieť na každom vystavenom obraze. Veľa ľudí hovorí, samozrejme aj z dobrej vôle, že maliarstvo je spontánne. Maľby, ktoré sa zrodia z podvedomia, alebo z vedomia musia byť vystavené, musia byť vytvorené z ničoho, avšak k tomu treba mať vedomosti z toho remesla, lebo bez remesla neexistuje umenie.
Pri ponorení sa do obrázkov výstavy sa môžeme zúčastniť zvláštnej cesty, pred očami sa nám odvíja nádherný hlboký svet, prekonávame gravitáciu, vznášame sa v éterickom priestor. Padáme .... ale hore!
Béla Szepessy
