Dr. Mariann Varga, Péter Bodó Preklad: Andrea Gablyasz
Galéria FiguratiF, Centrum MaJel Rovás, Košice, Alžbetina 42
20. jún 2019 - 19. júl 2019
Výstavu otvorili Dr. Mariann Varga kultúrna manažerka Maďarského múzea architektúry a Dokumentačného centra historických pamiatok a Péter Bodó historik umenia Maďarskej národnej galérie, Budapešť.
Výstava je usporiadaná pri príležitosti 150. výročia prešovského rodáka, architekta Gyulu Sándyho a pozbieraná z projektov, predmetov a dokumentov z jeho pozostalosti.
Výstavu otvorili Dr. Mariann Varga kultúrna manažerka Maďarského múzea architektúry a Dokumentačného centra historických pamiatok a Péter Bodó historik umenia Maďarskej národnej galérie, Budapešť.
Dr. Mariann Varga: Historik umenia Péter Bodó, bádateľ Sándyho pozostalosti bude hovoriť o architektovi, o jeho dielach a väzbách na územie dnešného Slovenska. Ja sa teda s Vami preto podelím o niekoľko myšlienok o Gyulovi Sándym, ako o tvorivom umelcovi, o súkromnej i verejnej osobe, ako aj o tom, ako dokáže spolupráca priniesť svoj výsledok, chtiac-nechtiac.
Rodák z Prešova, Gyula Sándy si celý život zachoval väzby k tomuto kraju, aj ľudsky, aj architektonicky. Mne úplne učaroval tento rozprávkový svet, ktorý ako architekt vytvoril, pochádzajúc z týchto končín a naplnilo ma to zvedavosťou, aký to bol asi človek? Snažila som sa trošku odhaliť jeho život a aj jeho inú činnosti, popri projektovaní a stavebníctve, objaviť ďalšie spojitosti.
Zistila som, že Sándy sa nezaviazal len k architektúre na celý život, ale aj k vzdelávaniu. Hneď po ukončení univerzity pôsobil ako asistent na Technickej univerzite, potom sa stal riadnym profesorom na Vyššej stavebnej škole. V roku 1914 ho menovali za učiteľa na Technickej univerzite, kde pracoval až do dôchodku. Publikoval vypracované učebnice aj ďalšie odborné články, zúčastnil sa na tvorbe prvého oficiálneho stavebného poriadku.
Zistila som tiež, že Gyula Sándy bol aj všestrannou verejnou osobnosťou, zastával niekoľko spoločenských, odberných i cirkevných funkcií. Bol tajomníkom Spolku maďarských inžinierov a architektov; hlavným architektom evanjelickej cirkvi; správcom evanjelického cirkevného zboru v Nagytarcsa; bol oddaný veci pamiatkovej ochrany.
Zistila som, že Sándy sa naveky spojil nielen z architektúrou, ale aj s inými umeleckými žánrami. Bol vášnivým fotografom; svoj prvý fotoaparát poskladal sám. Vôbec to však nie je prekvapujúce, ak človek pochádza z rodiny, v ktorej je otec akademickým maliarom, a jeden strýko je sám sochár, István Ferenczy.
Ďalej som zistila – čoho dôkazom sú aj vyššie uvedené informácie – že život Gyulu Sándyho charakterizovala spolupráca na viacerých úrovniach, ktorá mu priniesla výsledky v každej oblasti.
Pestrý tvorivý život a úspešná spolupráca je aj pre nás príkladom. Pre vznik tejto dnešnej výstavy sme totiž spojili iniciatívy z rôznych zdrojov. Štipendium Maďarskej umeleckej akadémie umožnilo Péterovi Bodóvi, pracovníkovi Maďarskej národnej galérie, skúmať život a dielo Gyulu Sándyho. Fotografie, ktoré tu dokonale a napínavo zobrazujú Sándyho umenie, vyhotovila Krisztina Bélavári, fotografka Maďarského múzea architektúry a dokumentačného centra pamiatkovej ochrany, tiež vďaka štipendiu od MUA. A tak ako už boli našimi výbornými partnermi pri iných výstavách v Maďarsku, aj tentokrát sme s nadšením spolupracovali s Gemersko-malohontským múzeom, s Maďarským inštitútom v Bratislave a teraz s Občianskym združením Rovás. Srdečná vďaka.
„Veže staval som sťa slnečné lúče
s dušou oddanou a vznešenou …”
Gyula Sándy začína svoj životopis týmito riadkami a touto peknou myšlienkou končím aj ja tento príhovor. Prosím, prijmite tieto klenoty nášho spoločného dedičstva.
Péter Bodó: Gyula Sándy bol jedným z najproduktívnejších architektov prvej polovice 20. storočia. Svoje prvé budovy staval už od roku 1890 a už vtedy si vytvoril svojský štýl, ktorého sa počas celej kariéry viac-menej aj držal. Pri vývine individuálneho štýlu zohral veľkú úlohu jeho rodný kraj, Šarišská a Gemersko-malohontská stolica. Narodil sa v Prešove a hoci už ako trojročný sa sťahovali do Budína, pravidelne sa vracali na Gemer, aby navštívili príbuzných v Rimavskej Sobote. Pri týchto príležitostiach chodieval na veľké výlety s otcom, ktorý bol akademický maliar, vyslovene vyhľadávali ruiny stredovekých hradov. Obzvlášť veľa času strávili v okolí Muráňa, ale boli aj pri hradoch v Novohrade Fiľakove, Salgó a Somoskő. Výlety ich doviedli aj k vzdialenejším cieľom, okrem iného do Trenčína, Zvolena, Nitry a Devína, hrady ho zakaždým fascinovali.
Vplyvom týchto zážitkov sa v malom chlapcovi veľmi skoro vytvorilo puto k stredovekej architektúre. Pre jeho štýl je preto určujúca neogotika, ale obohatil ju pečaťou individuality tým, že vždy pridal práve aktuálne, módne znaky: v 90-tych rokoch to boli drevorezbárske prvky prevzaté z ľudovej architektúry, na prelome storočia secesné rastlinné motívy, a potom v prvých rokoch 20. storočia a objavili tehlové pásy charakteristické pre maďarskú secesiu. Najkrajším príkladom tohto miešania žánrov je plán budovy košického kina z roku 1909, ktorá vďaka stĺpom s lotosovými vrcholmi pôsobí orientálne. V rovnakom roku navrhol pre Košice aj korčuliarsku halu, a tejto objednávke sa musel zvlášť tešiť, keďže v tomto športe sám vynikal, dosahoval skvelé výsledky aj na súťažiach. Na tejto budove už pozorujeme aj znaky renesančnej atiky, ktorá bola charakteristická najmä pre územie dnešného východného Slovenska a Sándy ju veľmi často používal aj neskôr. Korčuliarsku halu v podobnom štýle potom navrhol aj pre Budapešť, na námestie Kálmána Szélla, s využitím najmodernejších železobetónových konštrukcií.
Sándy na všetkých svojich budovách s obľubou používal najnovšie techniky a dôraz kládol na materiály s dlhou životnosťou, najmä na tehlu, aby sa fasády čo najmenej ničili a tým aj náklady na údržbu boli čo najnižšie. Vďaka tomuto prístupu získal možnosť vyhotovenia projektov pre prvú veľkolepú verejnú stavbu v medzivojnovom Maďarsku, ktorou bola obrovská budova Poštového paláca v Budíne. Táto stavba je jeho vrcholným dielom. Rozmermi sú síce oveľa menšie, ale rovnako veľký význam majú v jeho tvorbe evanjelické kostoly, z ktorých bolo postavených 27 podľa jeho plánov, väčšina v dvadsiatych a tridsiatych rokoch. Veže sťa slnečné lúče na týchto kostoloch – ako hovorí aj názov dnešnej výstavy – sú často zakončené atikou, čiže jeho pôvod zanechal svoje stopy aj v neskoršom období jeho diela.
Výstava sa okrem spomenutých objektov snaží priblížiť Sándyho životného dielo v celosti, aby aj košická verejnosť mohla spoznať dielo architekta, ktorý bol viacnásobne spätý s týmto krajom. Želám Vám krásny umelecký zážitok!
