Pomník často stroskotá na tom, že jeho odhaleniu predchádza dlhý proces. Pôvodne svieži projekt diela vykrváca pri projektoch, maketách, povoleniach, odbornom posudzovaní poroty. Postavené dielo vyvolá napokon iba slabý vzdych. Máme to za sebou. Môžeme to odfajknúť. Vec pohľadu.
Dňa 15. októbra 2021 spolok MAMÜ mal vernisáž v Centre MaJel Rovás, v Galérii FiguratiF. Výsavu môžete vidieť do 12. novembra 2021 každý všedný deň od 10 do 18 hodín.
Výstavu otvoril výtvarník Hunor Pető:
Voyeur. Román Robbe-Grillet-a. Všetci sme voyeuri. Sliedime. Pozorovanie je naša silná stránka. A potom si to vykladáme, často mylne. Naše hlavné povolenie je umenie, a z toho vyplýva, že tomu čo vidíme a počujeme prikladáme veľký význam, pretože nikdy nevieme, čo z toho môže vzniknúť. Náš život je reportáž, dokument. Výklad. Výklad, ktorý je vecou pohľadu. Ako zhrdzavený prsteň v prístave, pootáčaný prílivovou vlnou do všetkých strán, pričom na skale vzniká jeho odtlačok v podobe ležiacej osmičky, nekonečného znaku. Nekonečný priestor. Vec pohľadu.
Aspekt už v sebe samom obsahuje otázniky, preto by sme mohli od umelca právom očakávať odpovede, ale my sme sa predsa rozhodli, že namiesto definícií tieto otázniky znásobíme. Veď tu nie je čo definovať, náš pohľad sa rozvíja veľmi organicky. Záleží od kontextu. Prednedávnom sme uskutočnili konferenciu o sochách na verejnom priestranstve a usporiadali sme výstavu s členmi MAMŰ. Štyridsať ročné MAMŰ a jeho členovia. Konferencia a s ňou súvisiaca výstava mala názov Ateliér na verejnom priestranstve. Pohľady členov sa v súvislosti s koncipovaním a reflexiou témy veľmi líšili. Mohli by sme povedať, že to čo sme tam videli, je už mimo aplikovaného žánru sochárstva na verejnom priestranstve, ale prirodzene to tak nie je. Aj keď ide o náčrt, musíme sa prispôsobiť objednávateľovi, priestoru a samozrejme príslušnej udalosti, alebo znázorňovanej osobe. Sochu si mnohí mýlia so znázornenou osobou, z toho potom vznikajú konflikty spojené s ničením obrazov a rúcaním sôch. Ale tu sa hráme bez objednávateľa, priestor, verejné priestranstvo je iba jednou z možností v dielach, mohli by sme teda povedať, že sme sa ocitli v úplne autonómnej oblasti. Samozrejme ani toto neplatí, pretože ak ťa už nikto nezamestnáva, prichádza moc umeleckej inštitucionalizácie a znenazdajky nás ovláda. Posuňme však neexistenciu autonómneho umenia do pozadia a sústreďme sa na prípadné diela na verejných priestranstvách. Pomník často stroskotá na tom, že jeho odhaleniu predchádza dlhý proces. Pôvodne svieži projekt diela vykrváca pri projektoch, maketách, povoleniach, odbornom posudzovaní poroty. Postavené dielo vyvolá napokon iba slabý vzdych. Máme to za sebou. Môžeme to odfajknúť. Vec pohľadu.
Čo by sa stalo, keby sme verejné priestranstvá poňali ako ateliéry a každý by začal experimentovať, prezentoval by rôzne koncepcie, vyjadrenia na mnohých voľných priestranstvách mesta? Čo by z toho vyplývalo? Vizuálna anarchia? Takto sa hneď dostávame k situacionizmu, k internacionále lettristov, o ktorom Guy Debord píše: namiesto prerušenia času „sa usilujú zúčastniť sa vášnivého prúdu života prostredníctvom vedomého usporiadania pominuteľných prvkov”. V tomto ohľade sa situácie môžu poňať ako protiklady umeleckých diel: nesnažia sa o konzervovanie chvíle, ale o dosiahnutie (spoločenskej) zmeny. Áno, ale čo z toho vlastne vplýva? Že sféra umenia sa dostáva do dimenzie všedných dní, nechce sa od toho oddeliť. Umelecká činnosť zameraná na vytvorenie nie predmetov sa dokáže vymaniť z rámcov inštitucionalizácie, avšak vytvára vlastnú pascu, menovite druh aktivizmu, kde je cieľom jemne povedané riešenie spoločenských problémov a umenie, ako také, by sa malo tomu podriadiť. Odtiaľ je už iba jeden krok k politickému aktivizmu a takto sa vraciame k definícii lettristov: "Tvorené situácie: chvíle skutočného života, ktoré sú priamo a vedome vytvorené jednotným médiom a voľnou hrou udalostí. Situacionista je človek, ktorý sa usiluje vytvoriť situáciu. Situacionizmus: pojem bez významu odvodený nesprávne z vyššie uvedeného. Situacionizmus neexistuje, pretože to by už bola teória slúžiaca na interpretáciu už existujúcich situácií.”
Práve preto teda ani my, ako Spoločnosť MAMŰ nič nedefinujeme, aby sa z toho nakoniec nestala teória. A keď sme už pri šesťdesiatych rokoch minulého storočia, radšej zostávame pri hrách fluxus ako, ktorých nesprávne použitie, alebo použitie mimo určenia robí hru a samotné vyhlásenie funkčným a použiteľným.
Mohli by sme sa už nazdávať, že je tu dokonalý súlad, nulová disonancia, dostali sme sa do úžasného sveta harmónie, ale to nie je pravda, lebo všetko je vec pohľadu. Ak stojíš na druhej strane výkladu, predostrie sa ti iný svet, než na tejto strane, ale možno všetko sa nachádza medzi týmito dvomi aspektmi: Chvíľkové pohyby a vznášajúci sa vlas oproti večnosti vrytej do mramoru alebo odliatej z bronzu.
Hunor Pető
