Táto štúdia je iba úvaha. Úvaha o výnimočných udalostiach dejín ľudskej kultúry, o všeobecne definovaných obdobiach histórie umenia, o tvoriacom človeku a jeho dielach.  

Úvod

Nasleduje skúmanie o estetike, ktoré nenapísal kunsthistorik, ani len estét, ale výtvarník. Niekto, kto takisto kladie len otázky. Hľadá odpovede. Môžeme presne vedieť všetko presne…? Naše vedomosti môžu byť presné? A odpovede, ktoré dostaneme, budú stále v súlade so skutočnosťou…?

„Každý poznatok o skutočnosti je možnosť…” – tvrdí Kierkegaard. Čiže celé je to subjektívne. Aj odpovede, ktoré dostaneme môžu byť pravdepodobne iba subjektívnym názorom, nech to čítame kdekoľvek a v čomkoľvek. Snažím sa nájsť priechodnú cestičku medzi všeobecne uznanými faktami. Iba pre seba! Tak prečo to teda uverejňujem? Neviem, v skutočnosti tomu sám nerozumiem. Subjektívne názory medzi objektívnymi faktami.

Slobodne medzi všeobecne prijatými hranicami…

Predovšetkým:

asi najdôležitejšie bude odhaliť, čo sa ukrýva za pojmom umenie?

• Je to životný štýl?
• Poslanie?
• Remeslo?
• Pretvárka?
• Poznanie?
• Nutnosť?
• Záľuba?
• Neuróza?

Umenie je znázornenie reality podľa určitých estetických princípov – tvrdia lexikóny.
A je úzko prepojené s tvorbou (či už s procesom, alebo s túžbou tvoriť).
Prirodzene v skutočnosti nie je to celkom tak.

Umenie… Čo je vlastne umenie?

A čo je skutočnosť ?

Aký je rozdiel medzi skutočným a zdanlivým?

Aký je rozdiel medzi osobitým a všeobecným?

Mohli by ste položiť množstvo vedľajších otázok, hľadať na ne odpovede, logicky a jasne vysvetliť pojmy – ale načo?

Podstata netkvie vo vedeckých definíciách, ale v tom, či získané odpovede a informácie zabudujeme ako tehly do nášho kostola, alebo nie. Hľa, tu je moja tehla!

Umenie…
Je ťažké rozvinúť, čo je umenie, pretože každá historická doba ho vysvetľuje podľa vlastného ponímania. Umenie a tvorba úzko súvisia. Jednou nutnosťou je niečo vytvoriť a druhá je samotný proces. Jedna je túžba, druhá je úsilie o realizáciu. Umenie a tvorba spolu sú pokusom o zdolanie času.

Čo je zmysel a cieľ života?

Je smrť konečnou stanicou alebo je samotným cieľom?

– Nadčasová a šťastná večnosť….

Človek hľadá, báda a nenachádza šťastie večného života. Dá sa predpokladať, že svoje otázky koncipuje nesprávne. Čím presnejší chce byť, čím viac sa snaží o podstatu, tým viac sa jeho výpoveď stáva plytkým.  

Hľadá šťastie večného života, pátra po ňom v rôznych náboženstvách, rozprávkach a mýtoch. Vo filozofiách, umeleckých dielach, historických spojitostiach, starých hroboch, kamenných tabuliach a knihách…. Hľadá ho na zemskom povrchu a pod ním, pod vodou a nad zemou – a nenachádza ho… Pričom keby dával väčší pozor, keby nielen pozeral, ale aj videl, keby objavil súvislosti, keby nielen počúval, ale aj počul – toľko by každopádne vylúštil, že máme prečo žiť.

Kým budú ľudia žiť na Zemi, bude existovať aj babylonská veža, budú existovať egyptské pyramídy a skrz ne aj faraóni, podľa ktorých ich pomenovali. Bude existovať Homér a skrze neho Achilles, Platónove myšlienky a Aristotelove úvahy, Pheidas, Alexander Veľký, Julius Caesar, Vergilius, Aurelius Augustinus – a mohol by som dlho pokračovať, veď to je iba začiatok všetkých začiatkov. Existujú, čiže sú. Žijú ďalej vo svojich dielach, iní vo svojich slávnych počinoch.

Arogantný a nevľúdny Michelangelo žije očistený vo svojich dielach, rovnako, ako blázon van Gogh. Pijan Modigliani, Villon považovaný za kriminála, alebo Caravaggio, ktorý celý život unikal pred úradmi, sa možno vykúpili svojou tvorbou, aby získali večný život.

Každému z nás bolo dané, aby vytvoril niečo trvácne, aby zanechal stopu, aby určitý čas prežíval aspoň v spomienkach svojich detí. Vyrezávané pamätné stĺpy a kríže ešte dlho uchovávajú v pamäti tých, ktorí odišli, lenže napokon zaniknú aj pomníky…

Čo ak sme vo svete len sami – uvažuje Aurelius Augustinus, nadhadzujúc myšlienku nezávislej osobnosti, ktorá je schopná zamyslieť sa nad svetom, ktorá vo veci pravdivého a falošného prijíma samostatné rozhodnutia. Sám, aj keď nesprávne. Nehľadí na záujem „ostatných”, dôležitý je iba jeho život. Hodnotné nie je to, čoho je veľa, čo je všeobecné, ale to, čo je osobité, čo je Jediné, pochádzajúce z prvopočiatku, z bezprostredného prostredia  podstaty. To, čo je pôvodné. „Boh ma potrebuje, pretože keby som nebol, nebol by ani on”, uvažuje majster Eckhart, kresťanský mystik z obdobia gotiky.

Pre neskoršie doby bolo charakteristické násilné nanútenie všeobecne platnej pravdy. Rad za radom sa vytvárali všeobecné vojenské konflikty, v ktorých subjektívny názor vykrvácal. Jedinec a jeho názory sú vystavené diskriminácii takmer v každej historickej dobe.

Od novoveku takmer po dnešok sa snažili každému nanútiť všeobecne platnú pravdu prostredníctvom vedeckých výkladov. Aby bol človek ľahko manipulovateľný, je žiaduce, aby nenadobudol príliš široké vzdelanie. Polovzdelanec totiž bude dôverovať vedeckým vysvetleniam, uverí, že tí, ktorí ho zastupujú, sú naozaj múdrejší a zastupujú skutočne jeho. Na svoje pochybnosti dostáva vedecké odpovede a uverí všetkému, čo je vysvetlené a logicky podložené.

Život však vôbec nie je logický.

Jeho veľké tajomstvá rozum nepochopí, pochopí ich iba cit a intelekt, ktorý sa dokáže vcítiť do vecí.

Rozvojom vedy človek dúfal, že získa odpovede na veľké otázky a problémy života, a potom namiesto všeobecne platného šťastia, mieru a harmónie nachádzal všeobecné klamstvo, podvod, krutosť a hrubosť.

Vo všetkých oblastiach života.

Stal sa presný opak toho, čo človek chcel: skúmal pravdu a keď ju objavil, dovtípil sa, že svet bude krajší, len ak bude klamať. Klamať sám sebe, svojim deťom, aby dokázal zvíťaziť nad „strašným a tajuplným charakterom vecí”. Doposiaľ nezvíťazil. Na klamstvách sa totiž nedá budovať. Svet je taký, aký je! Nemali by sme životy obetovať preto, aby bol inakší.
Na počiatku vecí anjeli žili tu na zemi a sa ženili s dcérami človeka – tvrdí niektorá z Mojžišových kníh.

Bolo to skutočne tak? Veď potom, po rozmachu historických vied by už boli vznikli tisíce vysvetlení o zdanlivých príčinách. Úroveň rozvoja prvých pravekých civilizácií ohromuje dnešného človeka natoľko, že najnovšie za tým hľadá zásah mimozemských bytostí. Pričom na počiatku anjeli tu žili na zemi...

Podľa svedectva mezopotamského ľudu, v údolí Nílu a rovnako v grécko-rímskom svete to bolo prirodzenou skutočnosťou. Stopy nachádzali všade, a predsa sa snažia minulosť objasniť podľa predstáv súčasnosti. Každá doba a každý aktuálne vládnuci systém zasadí do minulosti zákonitosti vlastnej prítomnosti. V spore svojich pochybných záležitostí využíva minulosť ako svedka. Prepíše ju, vyfarbí, sfalšuje, ak treba.

Rím najprv vylúpil svet a potom prišiel na to, že peniaze ho neurobia šťastným, objavil humanitu. A to priviedlo ríšu do záhuby. Z rozmaznaných synov humánnych mešťanov sa už nestanú rozhodní a tvrdí vojaci. Už nebudú schopní disciplinovane a bez rozmýšľania splniť aj ten najdrsnejší príkaz.

Úpadok trval niekoľko sto rokov. Hriechy ľudstva sa medzitým len nahromadili, jeho drzosť a ješitnosť sa stupňovala do tej miery, že „Boh odvrátil svoju tvár”.

Slovo, ktoré bolo na počiatku u Boha, telom sa stalo. Učilo ľudí. Liečilo ľudí. Utešovalo vysilených, sklamaných, milovalo neprajníkov. Hovorilo o moste a priepasti, o ceste a pravde. Keď potom človek začal mať pocit, že sa už udrží na vlastných nohách a už je mu jasné, čo je krásne, čo je dobré a čo pravdivé – Slovo sa stalo prekážkou. Obmedzením rozvoja.

Stálo v ceste sebaspásy a tak ho zniesli zo sveta.

Postupne sa hromadiace majetky, blahobyt chvíľu považovali za rozvoj, potom nadšenie upadlo. Zavítala dlhá jeseň dekadencie. Farebná, pompézna, veselá a hlučná jeseň, plná oberačiek. Ak ide o prírodu, každému je jasné, že onedlho príde zima. A ticho. A sneh. A smrť.  

Ale ak ide o charakter človeka, jasné je aj to, že úmyselne nechce objaviť súvislosti: ak niečo doteraz vždy nastalo, nemusí tak byť každopádne aj teraz. Aj keď doteraz všetci umreli, nemusí to platiť vždy …

Rojčiaci pastieri vykreslili Boha na nebo, ale náš svet dokázal, že je iba výplodom fantázie…V skutočnosti je to reflexia predstáv o ideálnom človeku….

A potom všetci zostali sami.

Visiac v ničote.

V procese hniloby, keď už každý bažil po znameniach, darmo si pripomínali staré modlitby, darmo prosili. Nedokázali Boha osloviť. Jazyk zabudli a transcendentný svet už nerozumel ich reči.

Vedecké vysvetlenia prírodných javov horko-ťažko vytvorili kultúru, kultúru zaslepenú vlastnými výdobytkami, vlastnou veľkosťou – veľkým štýlom.

A potom už každá zmena môže byť len úpadkom.

Vysmial sa transcendentnému svetu, oddialil sa prírode a potom zostal sám s množstvom vzorcov a dôkazov, ktoré ho tyranizovali. Sám v množstve logicky pôsobiacich nezmyslených vecí. Sám s vedecky podloženou a realizovanou reťazovou reakciou a nemať dostatočný čas rozmýšlať nad jej vojenským použitím…

- A vyľakal sa.

Zostal sám s vecami vysvetlenými, ktoré sa predsa zdali nadprirodzené, zostal sám s problémami duše.

Dekadencia, ktorá sa šíri ako ťažká, hustá hmla tak v nebi ako i na zemi, človeka nasmerovala k okultným poznatkom. Zacítil totiž účinok nadprirodzených síl, často prežíval nevysvetliteľné veci, ale už stratil orientáciu. Zablúdil. Ochutnal slobodu a to v ňom vyvolalo úzkosť.  „Úzkosť je realita slobody, možnosť mať možnosť,” tvrdí Kierkegaard.

Zdá sa, že sme vo svete sami. Existujeme. Vyslobodili sme sa. Spočiatku sme jasali od šťastia, ale teraz už máme dosť; už sa nám cnie za domovom.

Všetko je subjektívne.

Všetko záleží od toho, ako ja sám vnímam veci. V akej rodine som vyrastal, aké je moje vzdelanie, aký je môj hodnotový rebríček. Či verím v Boha a či nie.
Moje narodenie – nie je úplne moje. Matka ma priviedla na svet v bolesti a utrpení. Nezodpovedne ma sem privliekla z transcendentného sveta – aj tak sa dá poňať.

Moja smrť je však už len moja. Aj keď si ostatní myslia, že ju precítia spolu so mnou, aj tak je iba moja. V tej chvíli určím sám seba. Mocou okamihu. Silou zastaveného okamihu. „Okamih” – totiž – „nepatrí do času, je atómom večného života. Je prvou reflexiou večnosti v čase; prvý pokus večnosti o zastavenie času. V okamihu je prítomnosť večná a večné je prítomné; táto súbežnosť je pravdou. Život človeka je sériou od seba úplne nezávislých transcendentných okamihov...” (Kierkegaard)

Okamih môže byť podstatou umenia. Každý okamih nášho života je predsa jedným obrazom. Obrazom nie podľa určitých estetických noriem, ale snahou vyhovieť. Alebo snahou nevyhovieť…

Nerozoberajme tu, čo je krásne. Ani čo je pravda. Ani čo je dobré. Začnime konečne hľadať, komu sme chceli (alebo nechceli) vyhovieť  v každej chvíli nášho života.

„Subjektivita je pravda, subjektivita je skutočnosť. ” (Kierkegaard)

Pochopenie umenia, schopnosť porozumieť odkazu umeleckých diel si vyžaduje, aby sme si uvedomili, že umelecké dielo je v podstate odtlačkom zložitého duševného sveta umelca. Umelecké dielo je subjektívna pravda, ktorá môže byť prienikom medzi subjektivitou tvorcu a prijímateľa. Môže byť dejiskom stretnutia rôznych svetov.

„Umenie je spásou seba samého,” tvrdí Nietzsche. To, že v umeleckom diele hľadáme predovšetkým čosi pekné a nie myšlienku, ktorá sa nedá vyjadriť rečou či písmom, je znakom deformácie nášho hodnotového rebríčka.

Nesmieme sa zaseknúť pri pojme Krásna sprostredkovaného predchádzajúcimi generáciami; podstata tkvie totiž v tom, „v akej miere sa niekto odváži rozpoznať strašný a tajuplný charakter vecí.” (Nietzsche)

„Umenie je lož – ale je viac ako iba fantazírovanie, pretože mení hodnoty.”
„Ak je človek jemný, urobia z neho blázna jemne, ak je hrubý, tak drsne …”
„Pojem krásneho neexistuje presne tak, ako neexistuje pojem dobra a pravdivého. Sú to len podmienky prežitia pre určitý typ človeka.”

Škaredé znamená úpadok jedného typu. „Rozpor vnútorných túžob a nedostatočnú koordináciu, pokles organizačnej sily, úbytok vôle…” (Nietzsche)

Podľa Kierkegaarda je skutočnosť subjektívna a podľa neho je to pravda. Nietzsche naopak, sa snaží o objektivitu.

„Každý človek je samostatným svetom, v ňom uzavretým”, tvrdí Kierkegaard. Ak je pravda naozaj subjektívna, tak potom ju nemožno nikomu oznámiť? Aký zmysel má  potom akýkoľvek rozhovor?
Človek totiž nemôže byť tak ľahostajný a odmeraný, aby svojím rozprávaním, diskusiou, úsudkom, názorom a analýzou neovplyvnil druhých.
Ak chceme naše postrehy, skúsenosti, pocity, objavy, teórie povedať aj iným, je to už snaha o určitú objektivitu. Obzvlášť, keď dávame rad, vyjadrujeme názor …

„Subjektivita je pravda, úsilie o objektivitu je však ne-pravdou.” (Kierkegaard)
Teda syntézou Nietzscheho a Kierkegaarda možno vysloviť, že umenie je subjektívnou skutočnosťou, ktorá sa snaží o objektivitu.  

Umenie a lož …

„Je iba jeden svet, a ten je falošný, krutý, protichodný, zavádzajúci a nezmyselný.
Skutočný svet je takým svetom. Lož potrebujeme k tomu, aby sme nad touto pravdou mohli  zvíťaziť.”
„K strašnému a tajuplnému charakteru bytia patrí skutočnosť, že lož je k životu potrebná …”– tvrdí Nietzsche.

Pripomeňme si len romány našej mladosti: diela Jókaiho a Gárdonyiho, Balzaca, Tolstého -  keď s podrobnými detailmi opisujú každučkú udalosť, v izbe, na ulici, na bojisku…., kto čo kričí, čo hovorí, pod záťažou akých bremien sa zosype – to je všetko iba výmysel. Nehovorme, že je to klamstvo, ale napríklad, že je to ne-pravda. Fikcia.
Leonardova Mona Lisa – ani muž, ani žena. Ani človek, ani anjel. Výmysel…
Michelangelov Mojžiš napríklad…..– skúsme zistiť, o koľko ročného muža ide? Naisto mal aj rohy?

Postava Davida bola určite taká? Určite vyzeral takto? Určite sa Goliášovi postavil nahý? Je isté, že mal tento pohľad? Podobá sa v tvári?

 Je to určite to najdôležitejšie?

 – Ak nie, čo potom ?

Veľakrát sme zažili, že jednoduchú pravdu, ktorá znamená podstatu, sa snažia vysvetliť vymyslenými historkami. Obalia ju, zahalia, opisujú, aby bola stráviteľná. Oblečú holú pravdu, aby náhodou nepobúrila jemné duše.

Pravdu radšej zatajíme, aby nespôsobila bolesť.

Ak je pravda, že sme chorí, tak prečo proti tomu bojujeme?

Ak holá pravda nie je pekná, prečo ju chceme vyzdobiť?

Ak nám čistá pravda nevyhovuje, prečo ju dramatizujeme?

– Nuž…?!

Mať umelecké sklony je danosť. Niečo, čím sa už narodíme. naučiť sa to nedá. Lenže štúdium je potrebné k tomu, aby sme tento talent rozvíjali.

„Prapôvodná umelecká sila je silou bohatstva…. Talentovaný človek je zároveň obeťou vlastného talentu: jeho talent ho tyranizuje ako upír.” – uvažuje Nietzsche.

Prečo sa nikto chopí pera a prečo si láme hlavu nad zložitými slovami a rímami?

Prečo berie niekto do rúk štetec či rydlo?

Aké tóny a melódie hučia, pulzujú a hmýria sa v tvojej hlave?

Aká sila ťa nenechá na pokoji?

Aká túžba nechce slabnúť?

Podľa Nietzscheho sa umelecké sily uvoľňujú aj vo sne a v omámení. Vo sne je to obrazotvornosť, prepojenia a sila poézie. V omámení je sila vášne, pohybu, spevu a tanca.

Jedna je apolónovská a druhá dyonysoská stránka umenia.  Jedno núti k víziáím, druhé k orgiám.

Iné:
„V tvorbe sa koncipuje myšlienka – hmota sa usporiada do formy.”
„Hmota je prvoradá” – usudzuje Aristoteles – a prvoradosť formy je druhoradá.”
„V prírode existuje iba vyformovaná hmota” – dodáva.

Podľa C. G. Junga hmota neexistuje bez formy, lenže forma samotná je iba možnosťou.”

Umenie je možno syntézou nekonečného a konečného, časového a nadčasového, slobody a nutnosti. Syntéza, čiže zánik zdanlivého rozporu dvoch protichodných pojmov.

Ako by sme mohli prepojiť čas a večnosť?

Prítomnosť určuje okamih, okamihu dáva obsah to, že nepatrí do času, ale je atómom večného bytia. Vo vonkajšom svete nie je taký okamih, v ktorom je prítomnosť večná a večnosť prítomná.

Podľa Kierkegaarda pravdou je táto súbežnosť. V konečnom dôsledku čas existuje len pre telo.

– Naozaj takýto okamih neexistuje?

– Vari nechce umenie cez svoje diely dokázať existenciu takéhoto okamihu?

Okamih je prvou reflexiou večného bytia v čase, prvý pokus o zastavenie času.
Keď zomrieme,  musíme tu zanechať všetko, čo je hmotného charakteru, ale získané poznatky, dobré a zlé skúsenosti, zážitky a myšlienky si berieme so sebou…
Obrázky predmetov, spomienky na ne … Všetko, čo bolo možné vysloviť a opísať, čo bolo možné vyjadriť.

Poznatky, ktoré sme my sami nahromadili z kníh, zo skúseností a vysvetlení, z rukolapných dôkazov či hypotéz, a prostredníctvom  umenia.

Na základe vyššie opísaného je zrejmé, že umenie je v podstate jedným z procesov poznania, skrz neho si môžeme osvojiť abstraktné a neuchopiteľné nálady a duševné rozpoloženia, nespočetné zážitkové verzie strachu, úzkosti a radosti.

Pohľad na krásnu krajinu registrujem ako obraz, nepotrebujem k tomu realistickú či naturalistickú maľbu. Pohľadom na maľovanú krajinu sa však dostávam do kontaktu aj s duševným svetom umelca.

Maľovaná krajina obohatí môj vlastný zážitok aj o zážitok tvorcu a o množstvo ďalších vecí.

Umenie sa nesnaží o pravdu – a predsa to nie je lož. Nehovorí holú pravdu, ale vysvetľuje a robí uveriteľným, nehovorí o tom, čo je pekné, ale zdobí a skrášľuje, nezaoberá sa s čistou pravdou, ale dramatizuje: zlo zveličuje, aby dobro pôsobilo lepším.
Umenie je taká lož, akú potrebuje aj tvorca aj prijímateľ. Jeho meradlom nemôže byť etika, len estetika.

Estetika - ďalší pojem, ktorý musíme analyzovať, aby sme pochopili, prečo sú veci také, aké sú.

Estetika je jedným z odvetví filozofie. Zaoberá sa s krásou, krásou prejavenou v umeleckých dielach a teóriou umení.

Predmetom estetického bádania môže byť príroda, spoločnosť či umenie. Pojem ako prvý zaviedol Baumgarten, nemecký filozof 18. storočia. Je to tiež taká suchá a nevľúdna definícia, že človek sa k tomu hneď stavia pochybovačne.

Krásne. Čo je krásne?

Nás učili, že krásne, pekné je to, čo sa oku páči bez zaujatosti. A čo aj je človek zainteresovaný? (nemôže vysloviť názor o vlastnom dieťati, o svojej láske?)

Potom to upravili, lepšie povedané, vrátili sa k jednoduchšej verzii, ako hovoril Aristoteles: krásne je to, čo sa páči.

Vynikajúca veta. Jednoduchá a výstižná. 

Z toho však vyplýva, že pojem krásy závisí od toho, či sa niečo páči….. A potom je aj tento pojem subjektívny.

Každý máme iný vkus, každému sa páči niečo iné.

– Ale potom je veľmi pravdepodobné, že pojem krásy, ako určitého, pevného bodu, ako meradla, ani neexistuje.

Žeby to bol Nietzsche, ktorý uhádol správnu odpoveď?

Totiž že krásne – či je dobré a či pravdivé – neexistuje. Môžeme hovoriť iba o skrášlení alebo dekadencii (úpadku) niektorého typu.

Tieto pojmy v každej dobe pretvára dominantný typ (rasa, národ) tak, aby nimi podčiarkla vlastnú dominanciu.

„Skrášlenie je následkom zvýšenej sily. Skrášlenie je víťazná vôľa, vystupňované zosúladenie, harmonizácia všetkých silných túžob, vyjadrenie bez zvyšne kolmej gravitujúcej sily. Logické a geometrické zjednodušenie.

Vrchol vývinu je veľký štýl. ” (Nietzsche)

Sv. Tomáš Akvisnký, vrcholný predstaviteľ scholastiky, uvažuje takto: „krása je svetlo, ktoré sa zablysne vo vnímateľných dimenziách formy. Krása sa objavuje iba vo svetle vedomia, v prežívaní človeka. ”.

Čiže aj Sv. Tomáš Akvinský hlásal subjektívnosť tohto pojmu  - a to oveľa skôr, ako dvaja myslitelia, ktorých tak často citujem.

Môžeme vlastne povedať – syntézou Sv. Tomáša Akvinského,  Kierkegaarda a Nietzsche-ho, že krása je subjektívnym názorom. Ak sa ju snažia urobiť objektívnou, tak sa stáva iba podmienkou prežitia určitého dominantného typu ľudí.

Vráťme sa trochu k výkladom lexikónov…

Predmetom estetického bádania môže byť príroda, spoločnosť či umenie. naskytá sa otázka, či môže byť predmetom estetického bádania aj čosi iné, ako ľudská tvorba?

Krásne či škaredé, dobré či zlé, pravdivé či falošné – existuje iba v ponímaní človeka. Sú to subjektívne pojmy a vzťah človeka k týmto pojmom je založený na rozhodnutí.

„Každý človek je osobitým svetom, v sebe uzatvoreným, každý jedinec prežíva vo večnom inkognite; v tomto ponímaní je inkognito jednou zo základných štruktúr ľudského bytia”. (Kierkegaard)

Toto bol úvod: okuliare, cez ktoré ja hľadím na históriu umenia.

Otto Szabó