István Bordás      Preklad: Andrea Gablyasz

Galéria FiguratiF a Galéria B, Centrum MaJel Rovás, Košice, Alžbetina 42

9. marec 2020 - 30. máj 2020

Práca umeleckej skupiny s názvom P’art Műhely a  jej členov sa viaže k mestu Sárospatak. Spoločným zámerom tvorivej skupiny je vytvárať skupiny ľudí tvoriacich v rôznych žánroch, ktoré sa potom môžu porovnať vo vzťahu mestu.

Ľudia už dávno majú zaužívaný stereotyp, že výstavné umenie je samotárskym žánrom. Tvorcovia sa stiahnu do svätej slonovinovej veže umenia a tam sa rodia ich svetoborné diela.  Skutočne platí, že poslednou fázou vytvorenia umeleckého diela sa uskutočňuje v samote tvorby. Do tej fázy sa však umelec musí dostať. Veru, dlhá cesta vedie od myšlienky v hlave autora po jej prevtelenie do objektivizovaného diela. Je to pravda aj vtedy, ak samotná tvorba trvá dlho, ale aj vtedy, ak ide niekoľko minútové umelecké gesto. Proces tvorby nezačína pri prvom ťahu štetcom na plátne, ani vtedy, keď ihla rozhýbaná umeleckým zámerom sa rozbehne po medenom pláte. Oveľa viac začína tento proces vo chvíli, keď sa tvorca vyberie po ceste spoznania sveta a svojho vzťahu k nemu, a k ovládaniu rôznych fortieľov remesla. A toto sa vo väčšine prípadov stáva v komunitách.

Pri študovaní dejín umenia vidíme, žeby  - až na zopár výnimočných prípadov –  umelci nepatrili do určitej komunity. Nevedeli existovať bez toho, aby sa s niekým nepodelili o svoje myšlienky a predstavy o svete, o stvárnenom objekte, o umeleckých procesoch. Táto sila hnala a dodnes ženie vpred úsilie vytvárať umelecko-tvorivé komunity.  

Z toho vyplýva, že existuje nespočetné množstvo rôznych umeleckých skupín, zakladaných na kratšiu či dlhšiu dobu. Motivácia spoločnej tvorby má rozmanité pozadie. Členov skupiny možno spája určité umelecké zameranie, alebo jednotnosť spôsobu tvorenia. Takouto prepájacou silou, kvasom, môže byť zrejme aj fyzická blízkosť druhých, alebo spoločná práca v jednej obci.

V zásade je to tak aj u umeleckej skupiny s názvom P’art Műhely, práca jej členov sa viaže k mestu Sárospatak. Spoločným zámerom tvorivej skupiny je vytvárať skupiny ľudí tvoriacich v rôznych žánroch, ktoré sa potom môžu porovnať vo vzťahu mestu.  Dostanú tak spätnú väzbu o svojej práci, od kolegov – umelcov, s ktorými žijú v jednom prostredí, ale tvoria v úplne inom žánri. Dielňa P’art Műhely je teda predovšetkým umeleckou komunitou charakterizovanou nepretržitou interakciou.

Dovoľte mi niekoľko slov o umelcoch:

István Fazekas Balogh

Narodil sa v Egri v roku 1952. Svoj diplom získal na Maďarskej vysokej škole výtvarného umenia. Je docentom Katedry umenia Komenského Vysokej školy pedagogickej na dôchodku.

Vo svojich konštruktívnych elektrografických dielach inšpirovaných hudbou a filozofiou predostiera životu analogické relácie dynamických vzorcov farieb a foriem, ako aj dvojdimenzionálne reflexie priestorových konštrukcií, pričom využíva efekty obrazovej dramaturgie.

Jeho diela boli vystavené na desiatich samostatných a takmer stodvadsiatich kolektívnych výstavách v Strednej Európe.

Pravidelne prispieva do umeleckého časopisu Spanyolnátha – Španielska nádcha, je zakladajúcim členom Maďarského spolku zásielkového umenia.

László feLugossy

Žije a pracuje v Sárospataku pomaly 21 rokov, je výtvarník, ktorý sa rád a aktívne venuje aj pridruženým umeniam.

Ako člen výtvarného štúdia Lajosa Vajdu v Szentendre sa zúčastňuje na mnohých celoštátnych, skupinových a samostatných výstavách. Okrem toho v spojení s umelcami z Pataku sa predstavil aj na celoštátnych a zahraničných výstavách.

V Galérii v Sárospataku sa zúčastňuje aj na múzejno-pedagogických činnostiach. Mal výstavu v Centre Újbástya v Sárospataku, v Galérii  Artért, v Galérii Katedry umenia Komenského Vysokej školy pedagogickej, a často sa objavuje aj na výstavách v  Galérii v Miskolci.

V roku 2012 mal výstavu o celoživotnom diele v debrecínskom centre Modem. Jeho najväčšia posledná výstava sa viaže k letu 2017, niesla názov Levitácia. Predstavil sa na spoločnej výstave s výtvarníkmi Imre Bukta és János Szirtes v Mlyne umenia v Szentendre.

Má za sebou veľmi aktívne a plodné roky v Sárospataku, vydal aj niekoľko knižiek z oblasti výtvarného umenia a literatúry.

Péter Lenkey-Tóth takto zhrnul princípy svojej maliarskej činnosti:

Kontemplujúci život. Bytie je úplné, svet je okrúhlym,  uzavretým celkom. Nekonečno je pozitívny prísudok. Neexistuje jedinečné, len univerzálne. Konečno nie je pominuteľné,  nekonečnu nič nechýba. Zamestnáva ma tento zmiznutý nedostatok. Môj maliarsky zámer v každom prípade pramení buď z existencie nedostatku, alebo z nedostatku existencie, preto pretváram vnútorné hranice znázornených vecí. Reprezentované predmety všedných dní bez tiaže vznášajú v neurčenom priestore. Toto vznášanie sa je ticho, ktoré môže byť základom prehlbovania sa, meditácie a sebareflexie. Hoci sú pomocné súradnice, referencie či náznaky, chýbajú presné zdroje a konkrétne korene. Určitá osobitosť sa však vždy objaví aj v tom neosobnom.  

Irén Molnár

Narodila sa v roku 1954.  Je docentkou  Komenského Vysokej školy pedagogickej na dôchodku. Jej diela sú silno prepojené so Sárospatakom. Jazykom maľby sprostredkúva ľudské odkazy ukryté v domoch, uliciach a oknách, pričom sa medzitým snaží o prezentáciu krás okolitého sveta, pretože dúfa, že akt o divák precíti, bude nabádaný k rozpoznaniu dobra.

Zsuzsa Sándor

Svoj maliarsky program rozvíja z komunikačných gest medzi ľuďmi, s pohybových prepojení približovania a vzdiaľovania sa, uchopením vnútorných vibrácií prejavovaných pohybmi tela. Jej postavy sa vrývajú do priestoru, obkolesuje ich vzduch, ktorý sa uplatní ako zafarbený materiál.  

O ľudské vzťahy sa zaujíma v rovine otázok maľby, hoci svoje náčrty začína vždy nakreslením pohybov a kompozičných osnov. Svoje maľby obvykle ladí do jednej farebnej skupiny  - žltej, modrej alebo bielej  a v tomto prostredí nechá zažiariť zopár komplementárnych odtieňov. Sčasti ju inšpirujú odtlačky videného v spomienkach, ako napríklad ľudia unavení cestou vo vlaku,  posedávajúci, napätí vo výmene názorov alebo vo vnútri zápasiaci. Jej diela však nie sú portrétmi, nie je možné na nich spoznať konkrétne osoby – obrazové stvárnenie od začiatku jej tvorby nie je pre ňu zaujímavé. Jej postavy sú len naznačené a tak ich nie je možné nazvať znázornením, skôr výrazom vnemu fyzických či duševných kmitov.

István Stark píše takto o svojom súčasnom umeleckom programe:

Svojim najnovším prácam som dal názov Smrteľne vážne.

Heidegger hovorí, že smrť je dobrá, pretože dáva človeku príležitosť čeliť vlastnej konečnosti. A to v ňom uvoľní také sily, ktoré ho vymania z priemeru bežných dní.

Nie je však každodennou vecou, keď sa smrť priblíži človeku, musí sa jej postaviť tvárou v tvár. Vtedy sa zamyslí nad otázkami bytia a nebytia. Priemerným poňatím je, že život má svoj koniec a človek si to ťažko uvedomí, ak zaklope pred prirodzeným koncom. Viem, že situácia je vážna, vo vzťahu k objektu vážnosti sa objavujú obrazy, myšlienky v rôznych súvislostiach, ale podstata je v tom, že nedovolím úzkosti pred smrťou ovládnuť ma. Naopak, dáva mi silu, aby som sa jej vysmial a vytvoril diela, pri ktorých si dovolím aj to, aby som sa stamodtiaľ pozeral späť. Odkiaľ je možné rozbehnúť vizuálne spracovanie otázok bytia a nebytia? V mojom prípade je odpoveďou zmena „nastavenia”, prístupu k svetu. Z prirodzeného nastavenia prechádzam do filozofického nastavenia a tam nadobúdam stav vedomia, ktoré jen ad úrovňou môjho predchádzajúceho bytia. Ten svet, ktorý takto za sebou zanechám, v ňom sa objavujem ako psychofyzický tvor. Z tohto kontextu, v ktorom vidíme všetko triezvo a vážne, keď sa pozrieme späť na seba, vyvoláme v sebe obrazy siahajúce až po naše vlastné bunky, v pravom aj nepravom slova zmysle.  Tieto obrazy majú v sebe úzkosť „čo ak…”, ale samotnú úzkosť považujem za slabosť, ktorú moja súčasná bytosť nemôže spoznať. Tvorivý proces začína vždy tak, že existuje silné vnútorné nutkanie, sila, a to je tá sila pozerania tvárou v tvár, sila, ktorá sa konvertuje do inšpirácie. To však už patrí do mojich všedných dní a je prirodzené, veci sa zjednodušia.

Na tejto výstave si môžete pozrieť práce šiestich umelcov, ktorí tvoria v úplne inom žánri a majú úplne iné myšlienkové pozadie. Napriek tomu je to jednotný celok. Vidíme tu najnovšie diela šiestich umelcov, ktorí dnes patria medzi najlepších v Sárospataku. Mesto je na nich právom hrdé. Prijmite prosím túto výstavu s láskou!