Tvorbou Sándora Máraiho sa dnes už zaoberá objemná odborná literatúra, jeho diela sú známe po celom svete. Po roku 1945 však boli jeho knihy zlikvidované, jeho meno sa nesmelo spomínať, keďže bol oficiálnou literárnou politikou považovaný za reakčného meštianskeho spisovateľa. Zachránené staré výtlačky sa celé desaťročia skrývali v rodinných knižniciach.

„Niekoľko silných duší strážilo Tajomstvo... bolo ich málo. Novoveké spravodajstvo povstalo voči európskemu duchu dovtedy nepoznanými prostriedkami, svojím revom ohlušilo dušu davu. Skutočný sluch zostal iba tým výnimočným.”

(Košická pochôdzka)

Knihy však majú svoj osud – ako aj ľudia. Zákaz a cenzúra, vyhlásené na večné časy, zmizli po prevrate v krajinách východnej Európy spolu s ostatnými príkazmi a nikoho už nezaujímali. „Zmyslom života je pravda” – tvrdí Márai a osud (alebo história?) mu dali za pravdu.  

Vo svojom živote som navštívila viac takých miest, ktorých krása a kultúra sa ma hlboko dotkli, ale sú iba dve miesta na svete, ku ktorým sa priľnem celou dušou: Užhorod v Zakarpatsku („svet môjho detstva kolísajúci sa v diaľke”) a Košice, kde žijem už viac desaťročí. Prišla som do Košíc začiatkom 1980-tych rokov, ale veľmi dlho som sa tu cítila nesvoja. Po mojom milom malom rodisku bolo ťažké zvyknúť si na nudné paneláky sídlisk, historické centrum bolo vtedy veľmi sivé a zanedbávané. Dóm na Hlavnej ulici, týčiaci sa do výšin ako prísny obor, strážil mesto osamelo a nedotknuteľne. „Prísne, napomínajúce, hrdé a svojprávne” – takto spomína Márai na Košice vo svojej básni a verne to odzrkadľuje aj moje vtedajšie pocity.  

Roky však plynuli a mesto sa pomaly menilo. Fasáda starobylých budov sa skrášlila, z Leninovej ulice sa znova stala Hlavná ulica, kde teraz žblnkoce malý potôčik, vyhrávajúca fontána vábi okoloidúcich, na letných terasách cukrární sa vysedáva od jari do neskorej jesene, ľudia sa zhovárajú a popíjajú kávu. Košice začali trblietať! V tom čase sa mi dostali do rúk znovuvydané knihy Sándora Máraiho. Bolo to neskoré stretnutie, ale dopad toho zážitku trvá dodnes. Pri čítaní Spovede mešťana a Košickej pochôdzky som cítila, že dovtedy som sledovala mesto iba povrchne a pod povrchom som nezbadala podstatu. Pri čítaní ožili kostoly, malé uličky a šikátory, historické budovy a tajomstvá bývalých obyvateľov, ktoré môže poznať iba ten, kto sa viaže k mestu nielen rodom ale aj svojím osudom, myslením, vzdelaním a duchom. Sándor Márai mi ukázal dušu Košíc a vtedy sa mesto stalo mojím skutočným domovom.

Mám to šťastie, že som sa so Sándorom Máraim mohla znova stretnúť pred niekoľkými rokmi pri okružnej ceste Talianskom. Jedným z prvých miest jeho nútenej emigrácie bol Neapol, mestská časť zvaná Posillipo, ktorá je čitateľom známa z románu Krv svätého Januária. Bolo horúce letné popoludnie, so sprievodcom sme prechádzali prázdnymi ulicami (Taliani v tom čase mávajú doma siestu), kým sme konečne došli na morské pobrežie. Bol to ohromujúci pohľad: Vezuv nad mestom, Posillipo na skale naproti obrovskej renesančnej pevnosti Castel dell’Ovo, na pobreží ruiny príbytkov z rímskej doby. Keď sa sprievodca dozvedel, že v skupine sú aj Maďari, s nadšením nám oznámil, že v 1950-tych rokoch tu žil svetoznámy maďarský spisovateľ Sándor Márai, ktorý napísal aj román o slávnom Dóme svätého Januária. Bolo to síce virtuálne stretnutie, ale vtedy a tam, v cudzom meste to bol skvelý pocit, byť Maďarom!

V Budapešti sa už zdravíme ako starí známi, keď sa prejdem pred bustou spisovateľa na ulici Mikó.

 

„Odpočiň si tu, sadni na hranu chodníka,

Kde žulové schody sa do hĺbky rútia.

V letné ráno v tom svite blaženom

Listy gaštana sa chveli pred tým oknom.

Za oknom si písal román tak horlivo,

Na okamih sa ti nebo otvorilo.

Na cestu ďalekú si sa pripravoval.

Na ulici Mikó. Tak sa poobzeraj.“

 

 (Cyklus básní 1-63, Dvadsaťdeväť)

Cesta ďaleká viedla až do Ameriky. V posledných desaťročiach emigrácie jeho úzkosť kvôli odlúčeniu od Európy a od domoviny bola zmierňovaná iba prácou a spomienkami.

„Nechcem už nekonečne žiť… Plynutie času ma naučilo, že smrť je pyšným darom života, je vysvetlením aj odpoveďou.”

 (Január)

21. februára 1989 si najeurópskejší maďarský spisovateľ a košický mešťan Sándor Márai vo svojej samote v Kalifornii siahol na život.   

Mária Duncsák